Trapas sa mi stal. Mám rad trapasy, vždy je potom na čo spomínať. Prechádzal som sa po Lisabone s kamarátkou a išli sme okolo pekného veľkého kostola. Chcel som sa ísť pozrieť dovnútra.

Pred vchodom stáli traja ľudia oblečení celí v čiernom s akýmisi visačkami na sakách. Pôsobili veľmi oficiálne. Myslel som si preto, že to budú nejakí vyberači vstupného, či niečo podobné.

Prišiel som k nim a rovno anglicky, keďže aj tak už viac ako turisti sme vyzerať nemohli, som sa ich spýtal, či môžem vojsť dnu. Bola tam jedna žena a dvaja chlapi. Tá žena portugalsky váhavo odpovedala niečo ako nie. Asi aj tak nerozumela, čo sa pýtam. Jeden z tých chlapov však lámavou angličtinou doplnil, že môžem vojsť dnu. Vraj je tam mŕtve telo, na ktoré sa môžem pozrieť.

Myslel som si, že má na mysli nejakú vysušenú múmiu, či niečo podobného charakteru. Hneď som sa potešil a prehlásil: „Jéj, mŕtve telo, to je skvelé.“ Jeden krok dovnútra mi však stačil, aby som vzhliadol všade pri vchode rozostavené smútočné vence a hneď mi bolo jasné, o aké mŕtve telo sa to jedná.

Ten strážnik asi nevedel, ako sa povie pohreb, tak si pomohol slovami ‚mŕtve telo‘ a ja, mysliac si, že ide o múmiu, som prejavil nad smútočným obradom nadmernú radosť. Ospravedlnil som sa, skúsil v krátkosti vysvetliť moje nadšenie pre mŕtve telá a odišiel som rýchlo preč. Aspoň sa nad tým tá moja kamáratka dobre zasmiala, keď som jej to porozprával.