M i l a n T o m a Strany:[1][2][3][4][5] [o mne] [diskusia] [rss] |
||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Rozlúčka s útesmi 
Moje dni v Portugalsku sú spočítané a preto som sa ešte chcel rozlúčiť s útesmi, kde sme s Plžom chodievali na túry. Vždy som si myslel, že Česi a Slováci sú dosť turisticky založení, ale bolo ťažké nájsť niekoho, kto by sa ku mne pridal. Volal som viacerých, ale len jedna Češka Jana prejavila záujem sa pridať.
Aj to som nepredpokladal, že sa pridá a počítal som s tým, že pôjdem sám. Nakoniec sa k nej pridala ešte jedna jej kamarátka Katarína, ktorú som ja nepoznal. Jane sa podarilo pri kickboxovom tréningu si vytknúť členok niekoľko týždňov pred výletom. Dal som jej na výber z troch trás od úplne jednoduchej až po zložitú s lezením po skalách. Vybrala si tú zložitú. Neskôr to asi oľutovala, ale keďže to bol jej výber, nešetril som ju. Stretnúť sme sa mali na autobusovej stanici v Lisabone. Ja som tam stál už pol hodinu pred odchodom autobusu. Dievčatá prišli na poslednú chvíľu a to museli bežať. Kataríne sa pri behu podarilo spadnúť a udrieť si ľavé koleno. Už tam sa zapotili a to sme ešte túru ani nezačali. Až na druhý deň som si všimol smsku, že budú meškať a mám zdržať autobus. Pri pohľade na Katarínu som sa trošku zľakol. Mala na chrbte malý batoh a spacák držala v rukách. Neskôr si ho ale šikovne priviazala na batoh, hoci ako som sa neskôr dozvedel, bol to batoh na laptop. Ako sa však vyjadrila, bol nafukovací, čo vraj v češtine znamená elastický a zmestilo sa jej tam všetko, čo potrebovala. Hoci karimatky si dievčatá nezobrali. Mali však pravdu, keď prehlásili, že doma majú lepšiu výbavu a tu v Portugalsku na erasmus programe sú jednoducho nútené improvizovať. Po vystúpení z autobusu v Sesimbre si ešte šli dokúpiť vodu. Prešli sme mestom a začalo sa prvé stúpanie. Neskôr v ten istý deň sa vyjadrili, že to bolo to najťažšie stúpanie. To ešte netušili, čo ich čaká na druhý deň. Za kameňolomom sa začala už len čistá príroda čiže nízky porast, cez ktorý viedol chodník. Dostali sme sa tak k našej prvej pláži. Na skalách, cez ktoré sme k nej klesali boli vytesané schody. Asi tak v strede sme batohy zložili a zobrali si ďalej dole so sebou len plavky. V rovnakom čase tam však inou cestou prišla aj skupinka šiestich portugalských rybárov a fúkal tam vietor, tak sme kúpanie nakoniec vzdali. Hoci vietor fúkať prestal, keď sme sa znova obliekli. Cestou hore na nás začali tí Portugalci kričať. Jeden z nich nám naznačoval, aby sme sa k nim pridali, že už chytili veľkú rybu. Čo bol z jeho strany len vtip, lebo rukami ukazoval aspoň meter, ale ryba, ktorú držal v ruke, mala len niekoľko centimetrov. Ďalší nám kričal, že majú pivo. Obidvaja to hovorili anglicky. Prečo sa nás ale rozhodli pozvať, keď už sme boli v strede kopca? Zakričal som im, že ďakujem, ale nie a pokračovali sme ďalej. Hoci sa Jana snažila zo začiatku držať moje tempo, jej členok ju neskôr prinútil ísť pomalšie, čo prinútilo mňa spomaliť tiež. Rátal som s tým a preto sme vyrazili skôr, ako som obyčajne začínal takú túru s Plžom. Pri najbližšej prestávke na jedlo sa posťažovala, že ju to bolí a keďže som bol na to pripravený, mal som pri sebe podpornú bandáž na členok, ktorú som kedysi použil na cyklotúre. Neskôr sa Katarína sťažovala na jej pravé koleno a moja neoprénová bandáž na koleno sa teda využila tiež. V ten deň väčšina cesty viedla po chodníkoch a krátko pred štvrtou sme boli na mieste vhodnom na prespatie. Stačilo už len zísť dole útesmi k pláži, kde sme sa rozhodli ostať na noc. Išli sme sa okúpať, hoci Katarína sa len opláchla na kraji. Natočil som kúsok atlantického oceánu, ak by sa niekto chcel minútu pozerať na vlnky. Stiahnite si Flash Player, aby Vam to islo. Už cestou tam sa ma dievčatá pýtali, či si založíme aj oheň, lebo si so sebou doniesli párky. Povedal som, že nie, tak ich zjedli čerstvé. Nemám rád oheň, lebo jeho dym priťahuje pozornosť ľudí z väčšej vzdialenosti a smrdia mi od neho veci. Dole na pláži sa však rozhodli, že oni ten oheň chcú, hoci keď už pekne horel, ľutovali tie predtým už zjedené párky. Katarína bola nadšená, pretože to bol jej prvý oheň zo suchých bambusových palíc. Stiahnite si Flash Player, aby Vam to islo. Večer som sa šiel okúpať znova. Pre dievčatá už bola zima. Priblížil som k vode len s uterákom okolo pása. Potom za jednou skalou som ho dal dole a vošiel do vody nahý. Prúd ma pri plávaní odniesol trochu ďalej, odkiaľ by sa dalo krásne vyjsť z vody, ale musel som sa do nej znova vrhnúť a premiestniť sa k tomu uteráku. Dievčatá spali na jednej väčšej skale s miernym sklonom a šmýkali sa v spacákoch dole, tak sme museli jednu hranu tej skaly ohraničiť okolitými kameňmi, ktoré ich v tom brzdili. Ja som si našiel krásne miesto, kde sa mi vynikajúco spalo, hoci veci som rozkladal pri západe slnka a tak až ráno som si všimol tie pavučiny, ktoré som mal pri hlave. Našťastie až ráno, lebo inak by som si musel hľadať iné miesto a tam by sa mi tak dobre už spať nemuselo. Na druhý deň sme vstali s východom slnka. Katarína sa zobudila plná radosti, že to zvládla. Bola to jej prvá túra podobného charakteru a mala obavy. Moje reči o možnosti príchodu pašerákov drog, ktorí nás budú ako svedkov musieť zabiť, jej v tom tiež nepomohli. Krátko po zbalení si vecí k našej pláži zišli dvaja rybári, z ktorých jeden mal len jeden a pol ruky. Prechádzajúc okolo nás sa nás spýtal, či už odchádzame. Pri mojej kladnej odpovedi sa prekvapivo spýtal, že ‘už?‘. Nepredpokladal, že sme tam prespali. Dievčatá som poslal vyšplhať sa hore útesmi prvé. Nepozeral som sa, čo tam Katarína robí, preto ma prekvapil krik tých rybárov, ktorí sa medzitým vzdialili. Oni boli starší a tak som nečakal, že by s nami chceli žartovať ako tí predtým. Hoci som nerozumel, čo kričia, z ich posunkov a následnom pohľade na Katarínu som pochopil. Ona totiž liezla hore inou cestou, ako som sme zišli dole. Vybrala si miesto sypké, kde by sa s ňou mohla časť útesu zosypať. Nemyslel som, že by sa vybrala hore inak, ako sme zišli dole. V prvý deň sme zvládli väčšinu cesty a Katarína si teda vypila všetku svoju zásobu vody. Myslela si, že ten zvyšok už zvládne bez nej. Jana bola ochotná sa s ňou rozdeliť o jej vodu, ale dal som jej necelú trištvrte litrovú fľašu, ktorú som predtým načal a ja som ostal len s fľašou jednou. Vedel som však, že mi to stačiť bude a že im by tá Janina voda nestačila. Cesta, ktorá nás čakala, bola síce kratšia, ale o to náročnejšia. Väčšina neviedla cez vyšliapaný chodník. Bolo treba sa brodiť tým väčšinou nízkym porastom, ktorý ale niekedy siahal po prsia. Navyše často museli prekonávať takmer horolezecké výkony pri prechode rôznymi skalami a skalkami. Mne sa to nezdalo tak náročné. Keď som však videl, ako s tým bojujú ony, nechápal som, čo tam s tými nohami robia, že im to nejde. Zjavne mali z toho vačší strach a preto boli príliš opatrné. Niektoré časti cesty viedli úplne popri kraji útesov, kde dlhý pád by nasledoval jedno nešťastné pošmyknutie. Jane sa šmýkalo dosť a padala často, ale našťastie len vo vhodných okamihoch ďaleko od kraja. Posledné kilometre boli takmer úplne ticho, bolo na nich vidno, že už toho majú dosť. Musel som si zopakovať, že tú trasu si vybrali ony, aby mi ich nebolo ľúto. Pred posledným stúpaním bola ešte jedna plážička. Dievčatá sa rozhodli ma počkať hore. Ja som sa šiel okúpať a hoci som tam strávil dosť veľa času, zdalo sa im, že som bol veľmi rýchly, lebo sám smerom hore som už mohol ísť vlastným tempom, takže ma tam dlho čakať nemuseli, keďže im to trvalo omnoho dlhšie. Boli sme neďaleko od pekného miesta Cabo Espichel, ale autobus nám z vedľajšej dediny šiel o trištvrte hodinu a dievčatá sa rozhodli to neriskovať a ísť rovno na autobusovú zastávku. Prešli sme trochu ďalej, kde sme v neďalekej kaviarničke počkali na autobus späť do Sesimbry. Boli sme tam okolo druhej. Odtiaľ ony šli samé do Lisabonu, ja som tam mal stretnutie s inými ľuďmi, s ktorými som sa chcel rozlúčiť tiež. Janine fotky tu a moje sú tieto:
|
