M i l a n T o m a Strany:[1][2][3][4][5] [o mne] [diskusia] [rss] |
||
|
Môj prvý deň v Lisabone 
V lisabonskej letiskovej hale ma pri vystupovaní z lietadla prekvapila pani držiaca v rukách tabulu s niekoľkými menami vrátane môjho. Pristúpil som k nej a hrdo sa priznal, že moje meno je na zozname. Povedala mi niečo o batožine a vysvetlila, kam mám ísť. Nezachytil som ale prečo.
Pochopil som to neskôr, keď som sa nedostal k svojim veciam. Išiel som teda na miesto, o ktorom mi predtým rozprávala. Vyplnili mi papier, s ktorým som sa mal vrátiť na druhý deň a dúfať, že moja batožina sa nájde. Vyšiel som z chránenej časti letiskovej haly a v rukách som držal len malú tašku so základnými vecami. Zvítal som sa s mojím novým profesorom, ktorého som predtým prvýkrát stretol v Exeteri na konferencii. Smiechom reagoval na moju príhodu s batožinou. Vraj to je normálne. Zaviedol ma do garáží, nastúpili sme do jeho auta a vyšli sme von. Ako prvé som si všimol palmy. Predtým som ich videl len v televízii a zrazu som ich mal neočakávane rovno pred očami. Pozrel som sa na oblohu s nulovou oblačnosťou a uvedomil som si, že mi je teplo. Slnko pražilo a ja som mal na sebe bundu, hrubý sveter, košeľu a na nohách ťažké zimné topánky s hrubými ponožkami. Šál som našťastie odložil už na viedenskom letisku. Zaviezol ma do univerzitnej rezidencie, kde zvykli ubytovať navštevujúcich profesorov, vedcov a doktorandov za takmer štyristo eur mesačne. Bola to štvorposchodová budova s piatimi izbami dvoma kúpeľňami a jednou kuchyňou na každom poschodí. Niektoré izby boli menšie, niektoré mali balkón a televízor, ale cena závisela len od toho, či tam bola posteľ pre jedného alebo dvoch. Odložil som si tam svoju malú taštičku, zobral som si kľúče a odišli sme na univerzitu, kde mi dal ďalšie kľúče od mojej kancelárie. Z kancelárie jeho sekretárky mi doniesol poznámkový blok a pero ako môj nový pracovný nástroj. To na mňa dosť zapôsobilo. Taká maličkosť, hoci úplne prirodzená, ale na mojej slovenskej univerzite by sa to asi nestalo. Dohodli sme sa, že sa tam zastavím teda na ďalší deň a preberieme stratégiu boja. Zaviezol ma autom späť na rezidenciu a odišiel. Zavrel za sebou dvere a nechal ma tam samého. Pár sekúnd som tam len stál bez myšlienok a vtedy ma to chytilo. Rozhodol som sa, že to teda nie, ja idem domov. To rozhodnutie bolo reflexívne, ale tak silné, že som spravil krok vpred a až potom som si uvedomil, že nemôžem. Veď to sa predsa nedá. Zvalil som sa na posteľ a plakal. Veľmi rýchlo som si však uvedomil, že na to nie je dôvod. To je predsa to, čo som chcel. Bola to moja voľba, túžil som po tom, tak prečo to nesiem tak ťažko? Prestal som na to myslieť, posadil som sa a vybral z tašky moju zvädnutú rastlinku na vzduch. Niekoľko mesiacov pred odchodom som si dal zakoreniť odrezok z rastliny, ktorú pestovala moja mama. Bol to ibištek čínsky, moja obľúbená rastlina z našej obývačky. Chcel som ju mať zo sebou aj vyše tritisíc kilometrov od domova. Tá rastlina má teraz od zasadenia do zeminy presne 5 rokov a 7 mesiacov. Je to tiež presne ten čas, ktorý som strávil v Portugalsku. Po dovŕšení dospelosti som na Slovensku pobudol 5 rokov a 2 mesiace, počas ktorých som skončil vysokú školu a presťahoval sa hneď potom do Portugalska. Môžem teda prehlásiť, že väčšinu svojej doterajšej dospelosti som prežil v Portugalsku. Teraz sa už nachádzam v Paríži. Pricestoval som sem dnes 29. apríla 2008 a ostanem tu minimálne rok, počas ktorého budem robiť podobnú prácu ako v Lisabone, len tento krát to bude o motorkových nehodách.
|