M i l a n T o m a Strany:[1][2][3][4][5] [o mne] [diskusia] [rss] |
||
|
J'habite à Paris! 
Najzložitejšie na vybavení pracovného povolenia vo Francúzsku bolo nechať si spraviť oficiálny preklad môjho diplomu do francúzštiny. Našťastie som mal aj jeho anglickú verziu a tak to šlo aj napriek tomu, že som bol vtedy v Portugalsku. Hoci, síce som to nemusel posielať na Slovensko, komplikované to bolo aj tak dosť.
Asi tak za dva týždne po podaní žiadosti mi oznámili z Paríža, že som to pracovné povolenie dostal. Tak som si hneď kúpil letenku, ale musel som ju zrušiť, lebo ma presvedčili, že ešte musím čakať v Lisabone, kým to prepošlú na iný úrad vo Francúzsku, ktorý to prepošle na francúzsky konzulát v Lisabone, kde mi dajú do pasu takú tú celostranovú nálepku s pracovnými vízami. Nechápal som, prečo by som mal mať v pase akúkoľvek nálepku, keďže sme v schengenskom priestore. Povedali mi však, že na vstup do Francúzska potrebujem mať víza. Volal som šéfovi na mobil, že to nie je pravda, ale po viacerých uisteniach z jeho strany, že to tak má byť, som to vzdal a čakal, kým si to všetky tie úrady popreposielajú. Po dvoch týždňoch som dostal email, že naozaj nepotrebujem žiadne víza a chceli vedieť, kedy teda môžem prísť. Dohodli sme sa, že nastúpim piateho mája. Chcel som prísť skôr, ale teraz sú všetci na dolenkách. V Lisabone som už nemal kde ostať, tak som šiel do Paríža o týždeň skôr. Bývam tu zatiaľ u kamaráta, ktorého som spoznal v Lisabone pred štyrmi rokmi. Celkom lacno som si kúpil letenku tri dni pred odchodom cez nízkonákladovú spoločnosť Aigle-Azur a tak som bol milo prekvapený, akú kvalitnú, teplú a chutnú stravu nám podávali. Na Orly letisku v Paríži nás samopalmi ozbrojení muži v maskáčoch nechceli pustiť do priestoru pre vyzdvihnutie batožín. Nikto z nich anglicky nehovoril, ale hlásili tam v reproduktoroch aj anglicky, aby sa majiteľ nejakej šedej batožiny k nej dostavil. O pol hodinu neskôr sme sa k tým našim dostali. Bol to len falošný poplach, lebo žiadny výbuch som nepočul. Podľa inštrukcií som si mal na letisku kúpiť sadu desiatich lístkov Carnet, ale keď som sa dostal k strojom, ktoré vyzerali, že by také niečo mohli vydávať, zbytočne som na nich hľadal inštrukcie aj v angličtine. Pritom za mnou stálo veľa ľudí, kúpil som si teda lístok priamo v autobuse a neskôr pri prestupe na metro som chvíľu stál pri tých strojoch znova a pozoroval, ako ich obsluhujú miestni. Tajomstvo bolo v takom valčeku, ktorým sa posúvala voľba hore a dole. Stačilo to na to, aby som zvyšok zvládol aj vo Francúzštine. Mám teda niekoľko dní pred nástupom do práce. Zatiaľ spoznávam len okolie miesta, kde bývam a učím sa jazyk. Bývam takmer v centre. Ubytovanie mám len na máj, potom si budem musieť nájsť niečo iné, lebo toto je za 1200 eur a moja predstava by bola niečo za takú tisícku. Pracovať budem v južnej časti Antony, tak sa budem snažiť si niečo nájsť tam. Sťaží to nočné výlety do barov viac v centre, ale ako abstinentovi mi niečo také nechýba.
|