Už predtým v sobotu som sa šiel pozrieť na miesto, kde pracujem. Je to taká modrá presklená budova, kde sídli viacej vývojárskych firiem podobného charakteru, hneď vedľa veľkého parku s jazerom. V pondelok ráno som tam prišiel znova krátko po ôsmej. Pri vchodových dverách do budovy som sa snažil zvoniť z prízemia.

Nikto sa neozýval a vojsť dovnútra som nemohol, lebo dvere sú na kód. Dnu vchádzalo veľa ľudí a tak som po niekoľkých minútach vždy skúšal zvoniť znova dúfajúc, že niekto z nich patril môjmu poschodiu. Vždy neúspešne.

Po približne pol hodine som sa trochu vzdialil od hlavného vchodu a keď niekto išiel vojsť dovnútra, pridal som sa za ním, akože som práve prišiel k budove a chcem vojsť. Robili to tak viacerí, hoci asi nikto naschvál. Vo výťahu som sa však prezradil, že tam nepatrím.

Nastúpil som spolu s ďalšími ľuďmi, ktorí si bez problémov stlačili tlačidlo svojho poschodia, ale tá moja trojka sa nechcela rozsvietiť. Jedna prítomná pani mi tam naťukala viac tlačidiel v akomsi poradí a nakoniec sa tá trojka rozsvietila. Tak som sa tam konečne dostal, ale ako sa dalo predpokladať, nikto tam nebol. Aspoň som mal istotu.

Vyšiel som znova von a okolo deviatej konečne niekto odpovedal na moje zvonenie. Pustil ma do budovy zhora, ale nepovedal mi nič o tom kóde vo výťahu. Skúsil som postláčať podobné tlačidlá ako predtým tá pani, ale neprišiel som na to. Pri mojich pokusoch som stlačil aj tlačidlo so zvončekom. V inej miestnosti na prízemí sa ozvalo zvonenie a zvonilo to tam potom ešte ďalšie tri dni. Našťastie ma vtedy nikto nevidel. Vrátil som sa k vchodu, zazvonil znova a vyžiadal si ten kód.

Hore ma privítala pani sekretárka Catherine, s ktorou som predtým komunikoval cez emaily. Predstavila ma všetkým prítomným a na chvíľu sa ma potom ujal kolega Franck. Polovica ľudí z celej firmy sa volajú Franckovia. Môj kolega, s ktorým som mal priamo spolupracovať, je jeden z tých, čo začínajú pracovný deň neskôr. Musel som teda na neho čakať. Volá sa Franck. Má čiernu pokožku, čo ma potešilo a keď som ho videl, usmieval som sa. Dúfam, že to nepochopil zle.

Kolegovia ma zobrali na obed do kantíny, ale platil som tam deväť eur, takže to často využívať nebudem. Celý deň som čítal podklady k mojej budúcej práci. Zistil som, že budem aj dosť cestovať a o niekoľko mesiacov by sa mal ku mne na pol roka pridať nejaký doktorand z Česka. Ale nie Čech, lebo podľa Marie Curie pravidiel štipendium môže získať len človek z inej krajiny ako tej, kde sídli hostiteľská inštitúcia.

Určite to bude ďalší krásny rok môjho života.

Komentáre: tpnetopier: ale dobre si to vymyslel, si trocha potaktizoval a bol si tam :) Hanca: uz sa tesim na dalsie pribehy:) mozno aj o sposobe prace Francuzov:) Ja mam v kancelarii tiez jedneho Francuza:) celkom zabava:) Tak nech sa dari a prajem rok plny super zazitkov. Janule: Ahojky, jsem rada, ze si mohu precist novinky z tveho zivota :-) a ze se i usmivas :-)) meno: email (nebude zverejnený): správa (povinná):