Altair má kanceláriu s jedným zamestnancom v Marseille, kde sa konali dôležité experimenty pre vývin počítačového modelu ľudského tela. V podstate tam zmrazili ľudské telo v pozícii vodiča v aute, rozrezali to na tenké plátky, ktorých profil potom využili na vývin toho modelu.

Mal som sa tam ísť pozrieť, aby mi priamo tam bol celý ten proces vysvetlený. Ráno som teda musel vstať skoro, aby som skorým ranným TGV vlakom bol o pol desiatej v Marseille. Na stanicu Gare de Lyon som si vzal taxík, metro bolo ešte zavreté. Viezol ma tam černošský taxikár a na konci pri platení ma prekvapil jeho čistou angličtinou.

Cestou vo vlaku som obdivoval rýchlosť, akou sme šli, hoci podľa miestenky som musel sedieť chrbtom k smeru jazdy. Snažil som sa cestou čítať svoju dizertačnú prácu, lebo sa pripravujem na jej obhajobu, ale tí ľudia okolo boli príliš zaujímaví, aby sa na to dalo sústrediť.

Pri nastupovaní bolo zaujímavé sledovať, ako si niektorí nevedia sadnúť na miesto podľa miestenky. Počas cesty som sledoval, ako medzi sebou komunikujú cudzí ľudia vo Francúzsku. Oproti Portugalsku sa mi zdali menej otvorení rozhovorom s cudzími.

Predo mnou sedela pani s malým bábom. Väčšinu cesty prespalo a keď bolo hore, mamička sa s ním hrala. Vyhadzovala ho na rukách mierne do vzduchu a hovorila pritom, „piču, piču, piču, piču“.

Po vyše troch hodinách vo vlaku v Marseille na lekárskej univerzite ma kolega z Altair predstavil miestnym doktorandom. Tí ľudia majú strašne zaujímavé doktorandské štúdiá. Jeden z nich napríklad zhadzuje z výšky ľudské trupíky a sleduje, čo sa deje s ich vnútornými orgánmi.

Chcel som, aby som mohol byť pri nejakom experimente podobného charakteru, ale práve v ten deň sa im pokazila chladnička s telami a tak všetky experimenty dočasne zrušili. Ešte tam však budem chodiť často, takže vraj nabudúce.

Všetci sme šli spolu na obed do kantíny. Tá atmosféra medzi nimi bola o dosť viac priateľskejšia, ako tá v Paríži. Pýtali sa ma množstvo otázok a celkovo som sa medzi nimi cítil lepšie ako tam, kde pracujem. Pôvodne som mal byť v Marseille natrvalo, ale kvôli byrokratickým problémom spojených s faktom, že od Slovákov sa stále vyžadovalo pracovné povolenie, som musel ostať v Paríži.

Krátko po obede sme už s kolegom nemali čo diskutovať, vrátil som sa do mesta, prezrel som si centrum a keď ma to už nebavilo, šiel som na stanicu, kde som si zmenil lístok na skorší vlak a o hodinu na to som už bol na ceste späť.

Asi v polovici cesty sme zastavili uprostred ničoho. Po pár minútach niečo hlásili v reproduktoroch. Spýtal som sa prísediaceho, že o čom to bolo a preložil mi, že pred nami je nejaká veľká búrka a musíme počkať dvadsať minút.

O dvadsať minút zasa niečo hlásili. Môj spolutrpiteľ mi automaticky preložil, že do vlaku pred nami udrel blesk a nevie sa ako dlho ešte musíme čakať. Po nejakej dobe hlásili znova, že z Paríža posielajú vlak, ktorý ho má odtiahnuť a predpokladá sa, že o také dve hodiny by sme sa mali pohnúť. Doma som bol pred polnocou. Keby ten blesk aspoň zasiahol náš vlak, ale takto to nebola až taká zábava.

Komentáre: tpnetopier: no ja svojmu dietatu pri vyhadzovani do vzduchu urcite nebudem hovorit to, co ta pani mamicka :DDD jitka: hahaha vidim, ze nejsem jedina koho rozesmala maminka s ditetem :-) to "picupicupicu" je na tom clanku opravdu to nejlepsi :-) aniz bych zneuctivala vyzkumy ;-) meno: email (nebude zverejnený): správa (povinná):