M i l a n T o m a Strany:[1][2][3][4][5] [o mne] [diskusia] [rss] |
||
|
V Lisabone na obhajobe 
V Pondelok okolo ôsmej večer som si ľahol s knihou dúfajúc, že ma uspí, lebo som chcel vstať o druhej ráno. Mal som v pláne ísť najprv hodinu a pol pešo na autobusovú zastávku, z ktorej by mi šiel autobus priamo na letisko. Nemohol som však zaspať a tak som nakoniec pri tej knihe zostal do pol druhej.
Osprchoval som sa, obliekol a opatrene obzerajúc sa okolo v snahe vyhnúť sa podozrivým osobám som s batožinou prešiel tú hodinu a pol na autobusovú zastávku. Bol som tam desať minút pred príchodom autobusu, ktorý okolo nás prefrčal bez zastavenia. Bolo nás tam takmer desať, čo sme mu mávali ako stroskotanci na ostrove, aby zastal. Na neďalekom semafore však mal červenú a jeden černoch sa k nemu rozbehol, ale šofér mu len ukázal rukami nie a viac sa s ním nebavil. Ostatní Francúzi kontrolovali, či stoja na dobrej zastávke. Zobral som si teda na letisko taxík. Platil som dvadsať eur a bol som tam zbytočne skoro. Keby som to vedel, normálne si pospím a nestrácam čas jeden a pol hodinovým pochodom o druhej ráno. Doobeda som však už bol v Lisabone. Ubytoval som sa na vopred zjednanej rezidencii a šiel sa pozrieť na univerzitu, kde nikto nebol a musel som na známe tváre čakať. Po príchode profesora som sa mu ukázal a on mi dal rady, ako na obhajobu. Vraj nemám byť vystresovaný a ani príliš pokojný. Zavolal som kamarátke Cristíne, že som v Lisabone a budem o dva dni obhajovať dizertačku. Okolo obeda som sa stretol s kamarátom Slovákom z Evory. Zahrali sme si squash, naobedovali sme sa a išli sme do Evory, kde som sa s nadšením znova stretol s jeho rodinkou. Stihli sme si aj zaskákať z päť metrovej platformy do bazéna v miestnom kúpalisku. Posledným autobusom som sa vrátil do Lisabonu. Na druhý deň som znova navštívil ľudí na univerzite, dal si s nimi obed a vrátil sa na rezidenciu, kde som si opäť prešiel celú dizertačku a sám pre seba odprednášal svoju prezentáciu. Večer som si zašiel do kina na Indiana Jones, aby som sa pred veľkým dňom trochu odrelaxoval. Obhajoba bola o druhej poobede. Prišiel som na univerzitu o jedenástej už oblečený v obleku. Zavolal som Cristíne znova a povedala mi, že ide do mojej kancelárie. Išiel som jej teda naproti do jej budovy. Stretol som ju akurát, keď vychádzala z toalety. O žiadnych telefonických rozhovoroch so mnou nevedela. Celý ten čas som volal nejakej inej Cristíne. V rýchlosti som jej to teda vysvetlil a ponáhľal sa späť do kancelárie sa stretnúť s tou prvou. Bola to osoba, ktorá si robila doktorandské zároveň so mnou na tej istej katedre a nikdy by som jej nezavolal, keby som si jej meno nepomýlil s tou pravou Cristínou. Obhajoba prebehla hladko. Všetci členovia komisie mi tú prácu chválili, hoci väčšina ich otázok bola viac o možnostiach pokračovania tej práce a nie o práce samotnej. Podľa slov môjho supervisora som dve či tri otázky evidentne nepochopil a odpovedal som na niečo iné, ale vraj to je ich právo moju odpoveď odmietnuť a spýtať sa to znova a keďže to nevyužili, nemám sa tým trápiť. Podľa všetkých z katedry to bola najrýchlejšia obhajoba v celej ich histórii. Členovia komisie mali len málo otázok. Celý deň do obhajoby som chodil s kravatou na krku, ale keďže bolo teplo, mal som ju uvoľnenú a plánoval som si ju zatiahnuť pred začiatkom. Až keď bolo po všetkom, ma kamarát upozornil, že som na to zabudol. Profesor vraj komisii potom vysvetlil, že som to nespravil naschvál. Hups. V každom prípade mi obhajobu všetci členovia komisie schválili a dosiahol som svoje dlho očakávané Ph.D. Väčšinu času prežitého v Lisabone som pochyboval, že to dosiahnem a teraz je to tu. Mal by som tomu byť rád, ale ďalších niekoľko dní po obhajobe som mal z toho skôr zlý pocit, lebo niektoré otázky som neodpovedal dobre. Večer po obhajobe som šiel na večeru s tou pravou Cristínou a ďalšími kamarátmi a jej kolegami. V piatok som mal obed s iným portugalským kamarátom a jeho priateľkou a večeru so supervisorom a jeho rodinou. V sobotu ráno som sa vrátil do Paríža. Mnoho ľudí mi tvrdilo, že mi bude ľúto za Portugalskom. Keď som odišiel, necítil som nič, žiadny smútok ani radosť. Bral som to tak, ako to bolo. Po vyše dvoch mesiacoch v Paríži som sa tam vrátil na obhajobu a hoci som nebol schopný identifikovať žiadne emócie spojené s mojím odchodom, tlačili sa mi slzy do očí. Možno som bol s Portugalskom spojený viac, ako som si bol ochotný priznať.
|