M i l a n   T o m a

Strany:[1][2][3][4][5]  [o mne] [diskusia] [rss]


Ako som sa dozvedel všetko o hypertermii

Hypertermia je síce úpal, ale to slovo sa mi nepáči. Hneď si to človek spojí so slnkom. V angličtine majú na to dva výrazy, sunstroke a heatstroke. Takže keď nejde o slnko, dá sa použiť ten druhý. V mojom prípade to totiž malo len málo spoločného so slnkom a predsa som skončil v nemocnici.

Chodím každý deň behávať do fitnescentra na bežiacom páse. Obyčajne len tri kilometre, ale vtedy som si povedal, že si dám o kilometer viac. Po štyroch kilometroch som sa necítil dosť zničený, tak som si dal kilometer navyše, počas ktorého som sa konečne začal poriadne potiť.

Na to som strávil takmer desať minút v suchej saune. Tých desať minúť si dávam bežne, ale vtedy mi dali zabrať. V ten deň tiež vonkajšia teplota dosahovala tridsať stupňov.

Už večer som sa necítil dobre. Dal som si paracetamol a nachvíľu to prešlo. Neskôr som však znova mal horúčku a to takmer 39. Vyhľadal som si teda na wikipédii stránku o hypertermii, podľa ktorej ide o stav, ktorý nastane, keď telo produkuje viac tepla ako dokáže odviesť. To by sedelo na tie moje aktivity toho dňa. Písalo sa tam tiež, že ide o pohotovostný stav a vyžaduje si to okamžitú lekársku starostlivosť.

Veta, ktorá ma však vystrašila najviac, hovorila, že teplota nad 40 stupňov je život ohrozujúca a že pri 41 začína odumierať mozog. Povedal som si teda, že keď mi teplota stúpne nad 39, idem do nemocnice. Skúsil som sa schladiť ležaním na studenej podlahe v kúpeľni, čo bolo celkom príjemné, ale nepomohlo to. Osprchoval som sa v studenej vode, triasol som sa od zimy ešte päť minút potom, ale moja teplota aj tak stúpla nad 39.

Zbalil som si do batohu šľapky, pyžamo, zubnú kefku, zobral si papiere o poistení a podľa mapy sa metrom, električkou a znova metrom dopravil k najbližšej nemocnici. Neviem prečo som si myslel, že každá nemocnica by mala mať aj pohotovosť. Prechádzka vonku počas studenej noci mi však pomohla a cítil som sa lepšie.

Po príchode domov som si nameral teplotu pod 38. Šiel som teda spať. V noci sa to znova zhoršilo a teplota sa konštantne držala okolo 38.5. Bolela ma hlava a kríže.

V nedeľu pred obedom som bol v obchode si nakúpiť potraviny a poobedie som strávil v posteli prepozeraním prvých niekoľko častí seriálu terminátor. Celý ten čas sa moja teplota držala medzi 38 až 39. Paracetamol nepomáhal.

V noci som sa znova často budil. Zhoršilo sa to citeľne a keď som si okolo druhej ráno zmeral 39.7, čiže len 0.3 od život ohrozujúcej teploty a ktovie ako to bolo medzitým, vyťukal som 112 a toto bol náš rozhovor:

Ja: Bonsoir. Excusez-moi mais je ne parle pas français, parlez vou anglais?
Operátorka: No.
Ja: Okay then, is there anyone who speaks English?
Operátorka: No.
Ja: Well. Merci?
Operátorka zložila.

To je také zložité tam mať jednu osobu, ktorá hovorí anglicky a ostatní operátori by jej prepájali cudzincov? Chcel by som vedieť, ako majú toto zariadené na Slovensku.

Rozmýšľal som, že sa oblečiem a pôjdem na pohotovosť taxíkom, ale nevedel som si predstaviť, že o druhej ráno sedím s takmer 40 stupňovou teplotou voľakde pri ceste a snažím sa zastaviť nejaký taxík, keďže som vedel, že by to nejakú tú dobu trvalo, kým vôbec nejaký prejde okolo a nič iné ako ležať sa mi nechcelo.

Vyzliekol som sa do naha a strávil som nejaký čas na podlahe v kúpeľni. Vrátil som sa potom do postele a skoro ráno s teplotou nad 38 som sa metrom dopravil do nemocnice la Pitié-Salpêtrière, o ktorej som vedel, že má pohotovosť.

Predbežne ma vyšetrila internistka Li Zheng, ktorá si musela privolať mladého francúzskeho ošetrovateľa, aby nám tlmočil. Keď však bola so mnou sama, prišla na spôsob, ako so mnou komunikovať. Napísala to svoje slovo na papier a z angličtiny alebo z portugalčiny som väčšinou pochopil, čo sa ma chce opýtať a takmer vždy akosi dokázal odpovedať tak, aby sme sa rozumeli.

Keď sa ma pýtala, že kedy sa to začalo, som jej povedal Saturday a skúsil aj po francúzsky a omylom som povedal sabedi, čo malo byt samedi, ale v portugalčine to je sábado, tak sa mi to pomýlilo. Ona, neviem prečo, pochopila, že sa to stalo pred týždňom. Vysvitlo to najavo, keď si prizvala na konzultáciu staršieho francúzskeho doktora s dobrou angličtinou.

Medzitým ma ten ošetrovateľ tlmočník napichol na infúziu, nabral asi sto ampuliek krvi na testy, aby vylúčili infekciu a spravil mi EKG. Potom ma na posteli odviezol ešte mladší brigádnik, študent hudby, na röntgen. Keď mi oznamoval, kde ma berie, povedal mi, že mi idú urobiť vzzz-vzzz hrudníka. Ináč jeho angličtina bola celkom dobrá.

Na röntgene černoška hovorila len francúzsky, ale rozumel som jej, čo odo mňa chcela, nebol to môj prvý röntgen v živote, navyše portugalčina znova pomohla. Po návrate ma nechali na chodbe vedľa ďalších chorých. Jeden pán hneď vedľa stenal od bolesti. Postupne zvyšoval hlasitosť, až nakoniec kričal o pomoc, po čom ho zobrali a už som ho nevidel.

Dali mi tam inú pani, ktorá si odbehla na záchod a ja som musel zachraňovať jej ležadlo, lebo jej ho chceli odpratať, keď videli, že je prázdne. Po návrate so mnou aj chcela komunikovať, ale neuspela. Otočila sa mi teda chrbtom a rozprávala sa s chlapom na jej druhej strane. Na mojej druhej strane bola pani tak okolo päťdesiatky, spala s nádobou na grcanie pri ústach. Raz do toho aj začala grcať, ale keď som sa potom pozrel dovnútra, boli tam len sliny.

Čakanie bolo dosť dlhé, ale často som v rozhovore personálu počul slová 'monsieur Toma', takže to určite malo svoj dôvod. Po výsledkoch krvných testov ma previezli do vyšetrovni, kde mi francúzsky doktor Renault s dobrou angličtinou vysvetlil, že nemohli nájsť žiadny náznak infekcie. Pre mňa by to bolo potvrdenie hypertermie, ale jemu sa nezdalo, že by to mohli spôsobiť dva kilometre navyše. Takže so záverom, že sa nevie, čo to spôsobilo a receptom na štyri škatuľky 500mg-ového paracetamolu som šiel domov.

Na druhý deň, deň mojich narodenín, som jednou škatuľkou a prvými dvoma sériami seriálu Priatelia ešte bojoval s horúčkou. V ten ďalší deň som už horúčku väčšinou nemal, hoci dobre som sa stále necítil, ale aspoň som si konečne už mohol upratať.

Komentáre:

tpnetopier:
hmm... nechcel by som, ale paci sa mi ako to dokazes napisat s nadsazkou, humorom a noblesou ;)

jitka:
jo neni nad to, kdyz si clovek sam stanovi diagnozu a vyleci se ... vis, ze Anglie prisla konecne s tim, ze doktori budou muset delat v prubehu jejich lekarske praxe zkousky, jestli jsou porad schopni vykonavat svoji lekarskou praci? KONECNE!!! doufam, ze to trochu ty bile havrany zmeni k lepsimu :-)

tana:
ahoj milan,
pil si dostatok tekutin(myslim vodu :)pred svojim sportovym vykonom?

Milan Toma:
hmm, tana, ked tak nad tym rozmyslam, v ten den vynimocne ani nie. asi dve hodiny predtym som bol na obede a vypil som tam pohar limonady. mozno este nieco malo doobeda.

lubo:
konecne som docital tvoje clanky... uz som ich mal par zanedbanych. Nam si porozpraval len taku strucnu verziu, ale tu citam ze to malo dlhsi priebeh... este ze to dobre dopadlo

tana:
no, milan, nedostatkom tekutin Ti s dost velkou pravdepodobnostou mohol zlyhat termoregulacny system:) (to ja si len tak myslim, heh) v piatom kilometri si uz potil zeleznu rezervu, suchou saunou si zo seba vysal posledne kvapocky vody, a potom... tepelny kolaps!

Milan Toma:
tana, tiez si to myslim

lubo:
aj ja :)

Peter:
No Milane, tiez si myslim, ze si zanedbal pitny rezim.

Co sa tyka tej komunikace v nemocnici na pohotovosti, tak to je pre Frantikov normalne, ze nerozpravaju po anglicky alebo velmo velmi zriedkavo. Som rad, ze to nakoniec dopadlo dobre. :-)

Milan Toma:
praveze v nemocnici na pohotovosti to bolo celkom fajn. zvlast u starsich doktorov a mladych brigadnikov. najviac ma prekvapila ta 112-ka. oficialne by mali byt schopni komunikovat aj v anglictine, som zistil.

meno:

email (nebude zverejnený):

správa (povinná):