M i l a n T o m a Strany:[1][2][3][4][5] [o mne] [diskusia] [rss] |
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Les Calanques de Marseille 
V piatok doobeda som sa vybral na stanicu Gare du Nord, hoci som mal byť na stanici Gare de Lyon, ale nevedel som ju nájsť na mape, tak som si myslel, že Gare du Nord bude stačiť. Tam mi vysvetlili, že ešte mám ísť dve stanice vlakom RER, aby som bol na Gare de Lyon. Takže dnes už viem, kde na mape to je.
Vo vlaku TGV si ku mne prisadlo mladé dievča. Hneď na začiatku ma vystrašila úsmevom. Cestou som si čítal svoju knižku o sériovom vrahovi, ale občas som kukol, čo robí. Písala si do denníka niečo v angličtine. Potom vytiahla termosku s nálepkou kanadskej vlajky. Neďaleko od cieľovej stanice vlak zastal na inej zastávke a spýtala sa ma v angličtine, či to je už Marseille. Videla, že čítam knihu v angličtine a hoci plynule ovláda francúzštinu a o mne si myslela, že som anglicky hovoriaci Francúz, zvolila na rozhovor so mnou angličtinu. Rozprávali sme sa po zvyšok cesty. Vraj v Kanade sa spolu rozprávajú neznámi ľudia aj v metre a tu v Európe ani vo vlaku cez celé Francúzsko. V Marseille mala 20 minút na prestup na vlak do Nice, tak som ju pozval na kakao. Bola prekvapená, že niekoho niekam pozvať tu znamená za neho aj zaplatiť. Pred nastúpením do jej ďalšieho vlaku ma na rozlúčku objala. V Marseille v centre ma prekvapilo, že sa tam viem orientovať aj bez mapy, hoci som tam bol predtým len raz. Snažil som sa tam nájsť nejaké potraviny na nákup pred výletom. Kriskrosoval som celým centrom asi dve hodiny a nič som nenašiel. Cítil som dokonca hnev, čo sa už dávno nestalo. Nakoniec som šiel do turistickej kancelárie, kde mi poradili. Už som mal v meste dosť tých hýbajúcich sa vecí, čo vydávajú zvuky a všade zavadzajú. Nastúpil som teda na autobus, ktorý ma zaniesol na univerzitu, kde som sa mal stretnúť s Plžom. Dohodli sme sa na 19-tu, takže som ešte mal takmer tri hodiny na čítanie knižky. Prvú noc sme s Plžom prespali na útesoch, kde predtým záhadne zomrelo 12 ľudí. Prišli sme tam už za tmy, ale Plž v Marseille predtým žil, takže to tam dobre pozná. Na druhý deň sme sa zastavili na mieste, kde sa dalo skočiť do mora, ale výstup späť už bol otázny. Prvý šiel Plž a pri šplhaní hore sa trochu dorezal na ostrých výčnelkoch. Skúsil som to aj ja, ale vybral som si iné miesto a zvládol som to bez ujmy. Pokračovali sme ďalej cez malú dedinku s prístavom, kde sme si dali v miestom bare s nepríjemnou obsluhou pivo a džús. Keď si Plž chcel na toaletách doplniť vodu do fliaš, pani barmanka ho tam odmietla pustiť, fyzicky ho odtlačila a dvere od toaliet pred ním zamkla. Neskôr sme šli okolo skromného domčeku s dedkom a babičkou, ktorí sa s ním podelili o vodu a boli veľmi milí. Pritom tú vodu si musia nosiť z mesta, lebo nemajú vodovod. Možno ani v tom bare nemajú vodovod, ale to sa dá pekne vysvetliť, netreba byť arogantný na platiacich zákazníkov. Za dedinou sme prechádzali cez bývalú nudistickú pláž, kde bol zakázaný prechod, lebo tam padajú kamene z útesov a už tam zabilo nejakých ľudí. Cestou sme stretli nejakých naháčov a rozprávali sme sa s Plžom, že on by sa hanbil a ja som na to reagoval vtipom, že ja rád ukazujem svoje pekné telo, pričom práve tú vetu som vyslovil, keď sme mali pred sebou dvoch Čechov. Predstavili sme sa a pokračovali každá dvojica svojou cestou. Zastavili sme sa na vykúpanie o trochu ďalej. Bola tam skvelá skala, z ktorej sa krásne dalo skákať do vody. Chcel som, aby ma Plž odfotil vo vzduchu letiac do vody, ale digitálnym fotoaparátom ma dokázal zachytiť len v momente, keď už som bol pod vodou a na ďalšie pokusy sme už nemali čas. Cestou k nášmu druhému miestu prespatia sme prechádzali miestom, kde bola na skale pripevnená reťaz, aby sa to dalo prejsť a niekto tam nakreslil plačúce oko, ktoré by som si nevšimol, ak by ma na to Plž neupozornil. Predpokladám, že pri šplhaní si to všimne málokto. Išli sme trasou, ktorá bola kedysi oficiálne v mapách, ale potom ju zrušili. Asi sa tam niekto predtým zabil, či čo. Dobehli sme jeden starší pár, ktorý nás nechal predbehnúť ich. Miesto, ktoré sme my dvaja normálne prešli, šli oni istení lanom. Už viem, prečo toľko Čechov zomiera v Tatrách. Dole pri vode sme si všimli, že v jednej zakotvenej menšej lodi je nahý kopulujúci pár. Aj som to odfotil, ale vidno len chlapa, dávali klasiku, bol navrchu. Na druhý deň pri ceste naspäť sme šli pozrieť jednu čiernu trasu, ktorú medzitým tiež vymazali z máp. Bolo tam miesto, ktoré kedysi Plž bežne vyšplhal, ale teraz ako otec si už netrúfol tak riskovať. Pád dole nedával veľa možností na prežitie. Išli sme teda inou cestou a zabočili sme na chvíľu preskúmať miesto s možným prístupom k moru. Znova sa muselo šplhať po skalách pri návrate z vody na pevninu a to ešte vyššie ako pri tom prvom podobnom mieste. Batohy sme nechali vyššie, takže som musel aj ja skočiť nahý. Až vo vode som si všimol, že neďaleko pádlujú na kajakoch ľudia smerom k nám. Chcel som počkať, aby som nešplhal hore nahý za ich dozoru, ale trvalo im to strašne dlho, tak som šiel, hoci som si znova skočil šípku do vody. Cestou späť sme preskúmali jednu jaskyňu. Opäť sme šplhali po skalách s reťazou aj bez. Vrátili sme sa nakoniec na Plžovu univerzitu, kde sme sa osprchovali a autobusom sme sa dostali do Marseille na omšu do baziliky Notre Dame de la Garde. Po dvoch dňoch chodenia po skalách a následnej svalovice som ešte musel prejsť hore do kopca a po schodoch k bazilike s batohom na chrbte. Už som to chcel vzdať, ale popri schodoch boli značky označujúce miesta, kde Ježiš padol a koľký krát pri jeho pochode s krížom. Povedal som si teda, že keď to zvládol on, musím aj ja. Až na to, že som sa potom cítil podvedený, keď som zistil, že to v Marseille ten kríž v skutočnosti neťahal a tie tabule sú tam len tak. S Plžom sme si potom dali ešte večeru v portugalskej reštaurácii a odprevadil ma na vlak späť do Paríža, kde som bol o jednej ráno. Metro už nešlo, tak som šiel nočným autobusom. Mal som raz prestúpiť, ale ten druhý autobus by šiel až za hodinu. Upozornil som na to tú jednu Francúzku, ktorá tam tiež čakala. Myslela si, že to pôjde skôr, lebo sa pozerala na nedeľné odchody a pritom už bol pondelok. Spolu sme teda šli jedným taxíkom a podelili sa o náklady. Ráno pred treťou som konečne spal vo vlastnej posteli.
|
