M i l a n T o m a Strany:[1][2][3][4][5] [o mne] [diskusia] [rss] |
||
|
私は東京に住んでいます。 
Odišiel som z hotela v Paríži o 6:30 po piatich hodinách spánku. Trochu príliš skoro, odlet som mal o 11:50. Na vlakovej stanici zmenili nástupište, z ktorého odchádzal vlak na letisko. Tam nás informovali, že ten vlak nejde úplne celú cestu na letisko a že od určitej stanice budeme musieť ísť autobusom.
Keď som ťahal do vlaku moju batožinu, zlomila sa rúčka na nej. Ďalší cudzinec, ktorý sa tiež snažil dostať na letisko mi ju pomohol naložiť do vlaku a keď už bola vo vnútri, dvere sa automaticky zatvorili a vlak odišiel bez neho a jeho partnerky. Bolo mi to ľúto, lebo keby nebolo môjho kufra, boli by vo vnútri aj oni. Nechápem ale, ako mohol ten rušňovodič zatvoriť dvere, keď videl vo svojich monitoroch, že nejakí ľudia ešte nakladajú batožinu. Dostali sme sa teda vlakom najďalej, ako to šlo a tam sme dostali inštrukcie, že máme ísť autobusom 317 a potom ešte jedným 350. Zamestnankyňa tej stanice ma dala na krk jednému Francúzovi, aby sa o mňa postaral, keďže aj on, ako zamestnanec letiska, mal rovnaký cieľ. Skúsili sme sa dostať k autobusu 317, ale všetky východy zo stanice, ktoré k tomu autobusu viedli, boli zatvorené a to som hore a dole schodmi vláčil svoj kufor. Ten Francúz sa na to znova opýtal ďalšej zamestnankyne stanice a tá mu povedala, že to je autobus 316 a 351. Prvý autobus nás niekde zobral a tam sme čakali na ten druhý a čakali sme veľmi dlho. Dva s číslom 351 prišli, ale nezobrali nás, lebo nešli až na letisko. Vodič toho druhého autobusu musel už znášať krik tých ľudí, s ktorými som tam čakal. Všetkým vadilo, že tie prepravné spoločnosti a aj vodiči tých autobusov nevedia medzi sebou komunikovať. Tretí autobus nás konečne zobral a zaplnený bol tak, že som celú tú dlhú jazdu stál na jednej nohe. Na letisku som si vyzdvihol palubný lístok a odovzdal som im moju zničenú batožinu a znova som musel čakal dlho v rade na prechod detektorom kovov a skenovanie mojej príručnej batožiny. Najprv ma poslali do radu pre ľudí mimo EU. Rýchlo som si to uvedomil a upozornil som toho chlapíka, že Slovensko je v EU. Už som bol takmer na rade, keď tam prišli ozbrojenci v armádnom a poslali nás preč, lebo tam bola niekde nejaká podozrivá batožina. Ak by ma poslal do toho správneho radu hneď na začiatku, stihol by som ešte prejsť. Našťastie som bol nablízku, keď nám dovolili sa vrátiť a tak som si tú radu nemusel znova vystáť. V lietadle som sedel vedľa jedného Francúza mladšieho odo mňa, ktorý precestoval a žil vo väčšine centrálnej a východnej Ázie. Vedel som, že sme mali pristáť o siedmej ráno, pričom pre mňa mala byť polnoc. Plánoval som si teda pospať v lietadle, aby som vydržal byť hore cez japonský deň, hoci pre mňa by bol čas spať. Tí bastardi tam ale mali filmy a tak som ich namiesto spania pozrel päť. Slnko zapadlo pred šiestou a vyšlo pred jedenástou. Bola to veľmi krátka noc. Na letisku v Tokiu mi elektronicky skenovali odtlačky prstov z mojich ukazovákov a odfotografovali moju tvár. Môj nový francúzsky kamarát mi pomohol sa dostať do mesta. Vystúpil som jednu zastávku po ňom, prestúpil som na ďalší vlak a potom som si zobral taxík, hoci to už bolo blízko, ale nevedel som kde. Zabudol som si vytlačiť mapu s pozíciou hotela. Nemohol som ísť spať z dvoch dôvodov. Odporúča sa ísť spať len, keď je na to vhodný ten lokálny čas, aby si telo tak ľahšie zvyklo na ten časový posun. A zápis do hotela bol možný len od štvrtej poobede. Išiel som teda do mesta si skúsiť kúpiť adaptér, aby som tu mohol vopchať do ich zástrčiek tie naše európske káble. Našiel som elektronické mesto v Akihabara, ako mi predtým poradil môj francúzsky kamarát z lietadla. Tam som si jeden adaptér kúpil. Tá pani sa ma pýtala, že z ktorej som krajiny. Povedal som, že z Európy, chcela však vedieť krajinu, tak som jej povedal, že z Francúzska. Slovensko by ju len zbytočne poplietlo. V hoteli som potom zistil, že ona mi predala adaptér, ktorí môžu použiť Japonci, keď pôjdu na návštevu do Francúzska. Nakoniec som si jeden správny požičal v hoteli. Ešte som sa prinútil ostať chvíľu hore. Išiel som znova von si kúpiť nejaké mlieko a keksíky. To je vždy tá najdôležitejšia úloha v novej krajine, objaviť nejaké keksíky, ktoré by som sa mohol naučiť mať rád. Vošiel som do dvoch malých potravín, ale žiadne vhodné som nenašiel. Kúpil som namiesto nich akési čokoládové koláče. Ale zato som počas toho prvého týždňa v Japonsku zjedol viac ryže ako za celý rok v Európe. Dokonca ju podávali v hoteli aj na raňajky. Jazdia tu na ľavej strane, takže autá majú tendenciu sa objaviť z neočakávaného smeru. Ľudia stoja na ľavej strane eskalátorov. Niektoré dievčatá sú oblečené ako bábiky. Kúpil som si šišky a dali mi k nim paličky. Skúsil som to s nimi, ale nešlo mi to. Keď som sa registroval na úrade ako cudzinec, tá žena tam študovala môj pas a hoci každý pracovný deň stretáva cudzincov, povedala, že to je prvýkrát, čo vidí slovenský pas. Pred vstupom do kancelárie na univerzite si vyzúvame topánky, rovnako aj pred vstupom do celej budovy rezidencie, v ktorej teraz bývam. V banke, kde som si otváral účet, si tá pani v komunikácii so mnou pomohla s yahoo prekladačom. Napísala to tam japonsky, nechala to preložiť, otočila ten laptop na mňa a ja som si potom prečítal výsledok. Po jednom týždni v hoteli som sa presťahoval do rezidencii pre študentov a vedcov. Mám tu izbu trikrát väčšiu ako tú v Paríži za takú istú cenu. S manažérom rezidencii komunikujeme v nemčine, lebo bol predtým tri roky v Nemecku, ale musím sa naučiť japonsky. Vo fitnesku som sa musel otočiť a odísť preč, lebo tam nehovorili anglicky. Moja pätnásta navštívená krajina a štvrtá, v ktorej žijem.
|