Počasie mi neprialo, ale nakoniec hlásili na sobotu len zamračené. V sobotu ráno som teda vstal o piatej, aby som chytil vlak o šiestej do Miura-shi od Tokia vzdialeného 73 km. Všetci vo vlaku tak skoro ráno spali, tak som to skúsil aj ja, ale veľmi mi to nešlo, na spanie vo vlakoch sú Japonci väčší experti.

Po príchode vlaku na konečnú stanicu som sa vydal smerom na západ. Cestu som si naplánoval po pohľade na satelitné snímky z gúglu. Prechádzal som medzi poľami a prvýkrát som mal možnosť vidieť japonský vidiek. Z okolitých stromov sa ozýval spev akýchsi vtákov, ktorých som predtým ešte nemal možnosť počuť. Oceán sa predo mnou neočakávane objavil. Prekvapila ma pláž s čiernym pieskom. Každých niekoľko metrov sa tam miestni obyvatelia starali o svoje siete v loďkách odstavených na pláži. Občas pri nich sedela nejaká mačka a čakala na prehliadnuté rybičky, ktoré jej v nich ľudia nájdu. Chcel som si to odfotiť. Najprv som nemal odvahu požiadať o povolenie, no neskôr som už nedokázal odolať.

Toto bola moja trasa:

Pôvodne som si plánoval, že pôjdem po pobreží popri vode. Na jednom mieste som sa musel vrátiť a prejsť okolo. Jednoducho to všade nebolo možné. Darilo sa mi však takto prechádzať veľkú časť. Na ďalšom mieste som narazil na hustý porast a aj napriek tým častým pavučinám s pavúkmi priamo uprostred som sa cez ňu predieral. Došiel som až k nejakému bielemu domu, ktorý bol postavený tak, aby k nemu bol prístup len po vode. Chcel som ísť ďalej, ale vegetácia tam bola ešte hustejšia. Naspäť som tiež nechcel ísť, už som mal dosť pavúkov, tá vzdialenosť bola príliš veľká a z košele som ztriasol dvoch kliešťov.

Bolo to v zátoke, takže druhú stranu, kde som sa snažil dostať, som videl neďaleko. Nevedel som čo robiť, tak som si len sadol a nechal riešenie, nech sa samé predstaví. Najprv som rozmýšľal, že by som mohol tým ľuďom na druhej strane mávať, aby po mňa prišli. Potom som dostal nápad dať si veci do nejakej vaničkoidnej nádoby, ktorú by som našiel pri tom dome a preplávať to s vecami plávajúcimi v tej nádobe. Nič také som tam však nenašiel. Chvíľu som čakal, kým niekto pôjde okolo a požiadam ho o prevoz, ale šiel len jeden kajakár bez miesta pre mňa. Vyzeralo to tam takto:

Ten biely dom bolo moje väzenie, z ktorého som chcel utiecť. Miesto, kde som to fotil, bol druhý breh, kde som sa potreboval dostať. Tie plachetnice tam boli kotvené uprostred vody, takže keď niekto chcel s jednou z nich vyjsť von, musel k nej pristúpiť menšou loďkou, ktorú potom priviazal k bóji namiesto jeho plachetnice. Neďaleko bola taká loďka aj s veslami. Prezliekol som sa do plaviek, veci vložil do batohu, ktorý som nechal pri dome, vošiel som do vody, preplával k tej loďke, odviazal ju, prevesloval k môjmu batohu, naložil ho, prešiel k brehu, vyložil batoh von, prevesloval späť k bóji medzi plachetnicami, uviazal k nej loďku a preplával k brehu. Tá loďka bola predtým uviazaná akýmisi námorníckymi uzlami, ktoré som nemal záujem zopakovať, takže tí ľudia z plachetnice mali po návrate určite zaujímavú konverzáciu o tom, kto to tam tak amatérsky uviazal.

Pri veslovaní späť k bóji som rozmýšlal, že to by bola nepríjemná situácia, keby mi niekto ten batoh medzitým zobral a ja by som bol ďaleko od Tokia len v plavkách. Na brehu som sa osušil a obliekol. Jeden kajakár zo skupinky, ktorá bola neďaleko, pochopil, čo som to vlastne robil a začal sa smiať. Rukami nohami sme sa dohovárali a keď mu bolo jasné odkiaľ som a kde presne to je, šiel to so smiechom porozprávať zvyšku skupiny.

Zvyšok cesty som sa už bál ísť za každú cenu popri vode. Tak som často prechádzal mestečkom s použitím kompasu, keď som si nebol istý so smerom, ktorým daná cesta viedla. Dostal som sa k malému ostrovu na juhu. Na jeho východnej strane je krásne miesto s útesmi a majákom. Pofotil som to tam a šiel som späť.

Ďalej som už šiel len po ceste a to bolo dosť nudné. Cesta, ktorú som chcel spraviť, by si vyžadovala dva dni. Mal som síce spacák so sebou, ale nechcelo sa mi tam niekde tráviť noc. V nedeľu malo pršať. Snažil som sa to prejsť, ale moje kolená sa už sťažovali a tak som to v jednej dedinke pri pohľade na autobusovú zastávku vzdal. Autobus, ktorý mal príchod o pol hodinu neskôr, bol príliš veľkým pokušením.

Komentáre: tpnetopier: dostal ma ten tvoj plan s lodkou :DD Miso K.: No teda :) takto odcudzit lodku, xi :) jitka: ahoj Milane, super fotky a prima zazitek, tak lod "tomatsu" zni skoro jak kdyby ti patrila ;-) a znas me, libi se mi ten sloupek s napisem, aby byl mir na zemi, takovahle pozitiva by se mela psat vsude, treba by se to trochu vrylo lidem do hlavy anebo by je to alespon vedlo k zamysleni, tesim se na pristi w-e a nove zazitky ;-) mej se krasne, cau! jitka: kuk a ted me napadlo, kdyz je vsechno v japonstine, jak se orientujes treba na te autobusove zastavce s jizdnim radem? :-) Milan Toma: ked som ten stlp videl, spomenul som si na teba, Jitka, preto som ho aj odfotil :) vedel som, na akej som ceste, videl som ju predtym na mape a tiez som vedel, akym smerom som potreboval ist. a tych ciest tam vela nebolo, takze bolo vlastne jasne, kde ten autobus musel ist. ale este som sa aj spytal v malych potravinach predavacky. ukazal som jej vytlaceny papier s nazvom vlakoveho nastupista, kde som predpokladal, ze ta cesta vedie. Ivana: kratke vlasy ti slusi. A fotos dobre zabery. cim dal lepsi meno: email (nebude zverejnený): správa (povinná):