Bývam v Bunkyo-ku neďaleko od baseballového štadiónu a Tokyo Dome City, kde je obchodný dom s kúpeľmi a niekoľkými zábavnými atrakciami. Jednou z nich je veľký roller coaster. Zaujal ma od prvej chvíle, ale samému sa mi tam chodiť nechcelo. Dnes som sa tam konečne dostal s kamarátom Hideyukim.

Po pol hodine čakania v rade, počas ktorého si každý musel vyprázdniť vrecká, sme sa dočkali našeho kola. Vyšiel na nás druhý rad v prvom vozni. Pohlo sa to a ja nadšený som do fotoaparátu ukazoval palec hore. To som však ešte nevedel, čo ma čaká. Pomali sme vystúpili na prvý vrchol, za ktorým sa to naklonilo všetko smerom dole a tam ma čakalo prekvapenie.

Videl som to predtým vo filmoch a tam to nevyzeralo tak hrozivo. Keď sme však padali, od prekvapenia a strachu zároveň som bol úplne ticho. Ostatní kričali a zo mňa nevyšiel ani hlások. Také niečo som nečakal. Hrozivé zákruty a otáčky sa ešte niekoľko krát zopakovali a pri tých posledných som konečne začal dýchať a trochu som si zakričal aj ja. Bývam odtiaľ asi desať minút chôdze a krik ľudí z tade počujem aj doma.

Odpor vzduchu mi dokonca rozopol gombíky na košele. Na tej fotke vyzerám dosť vystrašene, ale ten strach vychádzal skôr z toho prekvapenia, nečakal som, že to bude taký extrém a to mi Hideyuki ešte povedal, že pozná neďaleko od Tokia iný coaster, ktorý je vačší a extrémnejší.

Komentáre: Peter K.: Milane, mne ta fotka hovori a vyraz tvare hovori, ze si prezil naj zazitok vo svojom zivote :-P Super, bavis sa :-) Ivana: Milane, vypadas na obou fotkach trochu jako Jim Carry! Ja bych na tuto atrakci nevlezla. Hojky. Iv tpnetopier: fuu, ale ta vyfukalo :)) meno: email (nebude zverejnený): správa (povinná):