Izu Ōshima je sto kilometrov južne od Tokia uprostred tichého oceána. Je to vulkanicný ostrov a ako milovník ostrovov a sopiek som si to nemohol nechať ujsť. Navštívil ma tu kamarát z univerzity a tak som to využil na cestu tam. Deň predtým, ako Lubo pricestoval, bolo v Tokiu zemetrasenie.

Jedno malilinké som predtým zažil v Lisabone, toto bolo väčšie, ale stále neškodné. Keď sme chceli kúpiť lístky na loď, povedali nám, že tam sa môžeme dostať, ale naspäť do Tokia sa nedostaneme, že sú veľké vlny. Až o niekoľko dní po Lubovom odchode som sa dozvedel, že to zemetrasenie malo center neďaleko nášho ostrova.

O dva dni neskôr sme nakoniec však dostali lístky a po dvoj hodinovej jazde sme boli na ostrove. Tam sme sa mali autobusom dostať neďaleko miesta, kde sme mali začať výstup na horu, na ktorej bola sopka. Dalo sa ísť až vedľa sopky autobusom, ale ja som tam chcel ísť pešo.

Ani po vystúpení z autobusu mi však nebolo jasné, ktorým smerom sme sa mali vybrať. Spýtal som sa jednej staršej pani, ktorá si niečo robila vedľa jej domu. Po konzultácii s manželom, ktorého sme nevideli, len sme počuli jeho hlas z okna, nás na začiatok nášho výstupu zobrala autom. Využil som pri nej moju celú vtedajšiu zásobu japonských slov, ktorými som vedel vyjadriť vďaku za to krásne gesto.

Cesta, ktorou sme šlapali hore, zjavne nebola ľudmi často využívaná, každých desať krokov bola krížom cez chodník vybudovaná pavučina s veľkým pavúkom uprostred. Jemne som ich ztrhával palicou. Pred cestou sme si zistili, že na ostrove nebývajú jedovaté pavúky. Len jedovaté hady. Žiadneho sme však nestretli.

Bolo to ako v pralese, čosi cvrčkoidné hlasno hulákalo a z tej vlhkosti sme boli celí premočení od potu.

Stiahnite si Flash Player, aby Vam to islo.

Pri sopke sme už boli dosť zničení. Ale prežili sme to. Očakával som síce aktívnejšiu sopku, ale aj tak som bol z toho nadšený. Fascinovali ma tie prúdy čiernej nanešťastie už dávno ztvrdnutej lávy. Popri ceste boli úkryty, kde sa môžu ľudia ukryť, keď sa sopka náhle prebudí.

Naspäť sme sa dostali autobusom. Chceli sme tam stráviť nejaký čas na pláži, ale predtým sme si šli kúpiť lístky na cestu späť a povedali nám, že Tokio už bolo vypredané. Poradil nám však ísť do Atami a odtiaľ do Tokia šinkanzenom.

Loď odchádzala za päť minúť, takže sme pláž museli vynechať, ale vykúpali sme sa v Atami. Trochu histórie: v 1923 bolo pod Izu Ōshima veľké zemetresanie, ktoré zničilo Tokio a tsunami vlna vysoká 35 metrov zasiahla Atami a utopila 300 ľudí.

Komentáre: tpnetopier: zdar...fuha, na tom videu je poriadny hluk, inak paradny vylet ;) jitka: kuk, to zni jako prima vylet :-) mne se moc libi ty vlaky, vubec se mi zda, ze vsechno vypada tak nejak 'relaxacne', je to jen z tech fotek nebo to na tebe tak pusobi i ve zkutecnosti? mej se krasne a doufam, ze na dalsi zazitky budeme cekat kratsi dobu ... ;-) Milan Toma: ja nevim jak to na mne pusobi, na mne celkove toho moc nepusobi nijak. :) zazitky su, len som bol lenivy. aj tento vylet bol pred mesiacom. este musim napisat o vystupe na horu Fuji. Diana: Ahoj Milan, ten zvuk mi pripomína les pri Singapure, aj tam to tak pistalo, sumelo a cvirikalo... Vraj keby sa tam niekto stratil, prve co by sa mu stalo je, ze by sa z toho zvuku zblaznil. No ale urcite ze byt tam je zaujimavy zazitok (ak sa nestratis). No a este som ti chcela zazelat dodatocne (po vyse 2 mesiacoch) vsetko najlepsie k narodeninam!!! K blahozelaniu sa pripaja Petrik a Oliver a za vsetkych velku pusu posiela Patka. Tento krat boli okruhle, ak sa nemylim. Dovideniaaa Diana ulep: Jemne som ich ztrhával palicou... :) a co tie komentare, tie su neni zverejnitelne he he. To som teda ani netusil na akom tektonicky vyznamnom ostrove sme boli... Ked si odmyslim to teplo a pavuky, tak to bolo super, hned by som sa vratil... a este zachody v pristave :) Milan Toma: tym, ze jemne som ich strhaval, som chcel povedat, ze som pavukom neublizil. a tie nezverejnitelne komentare sa objavovali, len ked som do nejakej pavuciny priamo vosiel a niekedy rovno hlavou :) co sa na zaciatku stalo viackrat. o tom, ako som zdrzal autobus, kym sa vyseries, som radsej nepisal haha. Ivana: Milane, to je bomba, ze uz mluvis s lidmi japonsky. Kolik jazyku mas jeste v planu se naucit? Milan Toma: v poslednej dobe ma akosi zacala lakat cinstina :P ale japoncina ma teraz prioritu, uvidim, kde sa dostanem na dalsi post-doc :) ulep: ...no to pozdrzanie autobusu bol od teba slachetny cin. Ved ked musis, tak musis. Kedy bude dalsi clanok? Medenka: tak ja som tu dlhooooo nebola a ty si uz v japonsku?:) meno: email (nebude zverejnený): správa (povinná):