Je sobota, vonku 25 stupnov, všetci moji priatelia na mna zabudli, tak som dofúkal kolesá môjho bicykla, hodil fotoaparát do batohu a vyrazil do ulíc. Nemal som žiadny konkrétny ciel, len som sa túlal ulicami mesta a robil fotky, ktoré nenájdete v žiadnom turistickom sprievodcovi.

Vela Slovákov so skúsenosťami zo zahraničia si všimlo náš nedostatok pozitívneho prístupu v medziludských vzťahoch. Zdravíme sa menej, usmievame sa menej, dakujeme menej, prosíme menej. Niektorí si to vysvetlujú nedostatkom výchovy, vzdelania, kultúry, či horšou ekonomickou situáciou na Slovensku. Myslím si však, že vysvetlenie je jednoduchšie.

Vo svojom živote som sa nedobrovolne vzdal penazí dvakrát. Prvýkrát to bolo v Bratislave, ale o tom som ani nevedel. Iba zmizli a bol som rád, že mám nejaké tie rezervné peniaze na vlak. Druhýkrát v Lisabone, ale to som už mal nôž priložený k bruchu.

Rána mám celkom rád. Hlavne preto, že nevstávam na budík, ale zobúdzam sa vtedy, ked prirodzene otvorím oči. Niekedy to je na štekot psa za domom, niekedy na lietadlo prelietavajúce nízko nad Lisabonom, ale dôležité je, že to nie je budík. Bojím sa toho dna, ked budem musieť znova rešpektovať otravný budík a zobúdzať sa neprirodzene.

Sedím si za počítačom a snažím sa prinútiť sa pracovať. Zazvoní mi mobil, podla čísla vidím, že ide o pevnú linku. Potešil som sa, že niekto reaguje na moje oznamy, na ktorých hladám spolubývajúceho. Bola to však akási slečna zo slovenskej ambasády.

Už na strednej škole som sa zaujímal o spôsob akým z človeka vyrastie sériový vrah. Našiel som k tomu jeden dokumentárny film a nejaké články na internete. Je to skutočne zaujímavé čítanie.

Ja, Dávid, Portugalec, Tichá, Pochabá, Intelektuálka a Fofinha, čiže štyri ženy a traja chlapi sme sa vybrali na túru. V skupine som bol jediný Slovák, ostatní boli Cesi, teda až na toho Portugalca.

Stretol som sa s niekolkými vyjadreniami o tom, ako sa niekto žijúci v zahraničí už necíti na Slovensku doma. Boli dokonca aj takí, ktorí sa už necítili byt Slovákmi. Za tým však môže byt aj niečo iné ako len nevyhovujúce podmienky.

Môj prvý den v Portugalsku. Jediný človek, ktorého poznám je môj profesor. Ideme spolu na obed. Cestou prechádzame cez svetelnú križovatku. Vlastne on prechádza, ja stojím, pretože mám červenú. Počkám, kým prejde pár áut a prebehnem aj ja.

Cestoval som vo vlaku z Madridu do Lisabonu a mal som to štastie, že som sedel pri krásnej mladej Kanaďanke, ktorá sa čítaním cestovného sprievodcu pripravovala na jej týždnovú návštevu Lisabonu.

Slovákovi žijúcemu v Portugalsku často chýbajú hory a sneh. Ja osobne som nikdy zimu nemal rád, ale už mi chýba ten praskajúci zvuk snehu pod topánkami, ten nádherný pohlad na zasneženú krajinu a hry s tým spojené.

Daroval som krv šestkrát. V Žiari nad Hronom raz, trikrát v Žiline, jedenkrát v Banskej Bystrici a dnes prvýkrát aj v Lisabone. Bol som zvedavý hlavne na rozdiely pri darovaní krvi v cudzine.

Po dlhom čase som sa vtedy nechal znova nahovorit kamarátom, aby sme sa vydali na dalšiu túru. Teraz, ked už Dávid opustil Portugalsko a vrátil sa do svojej rodnej krajiny, lutujem, že som sa na takéto cesty nenechal nahovorit častejšie.

Pri organizovaní párty cudzincami v cudzej krajine sa stretne spolu mnoho národností. Bol som na večierku, kde bolo zastúpené Holandsko, Mexiko, česká Republika, Taliansko, Španielsko, Rumunsko, Portugalsko, Kazachstan, Nemecko, Francúzsko a samozrejme Slovensko.

Táto príhoda sa nestala mne osobne. Stalo sa to inej osobe žijúcej v Lisabone, pravdepodobne ešte z čias, ked portugalsky nehovorila velmi dobre. Najviac nepríjemností v cudzine sa totiž stáva práve kvôli neznalosti jazyka. Vypočul som si to pred vyše dvoma rokmi, takže ak som tam niečo zmenil, tak sa príslušnej osobe ospravedlnujem, hoci príbeh je jednoduchý a vela vecí sa tam zamenit nedá.

Písal som v jednom článku o nepríjemnostiach, ktoré sa mi stali, ked som sa snažil hovorit portugalsky a v snahe vyslovit niečo úplne normálne, som zo seba dostal niečo úplne nenormálne. Spomínal som, že v anglicky hovoriacej krajine to musí byt jednoduchšie, ale aj v angličtine som sa už dostal do smiešnej situácie.

Cudzinci vystúpia z lietadla, vyzdvihnú si batožinu, spokojní nájdu východ z letiska, nasadnú do taxíka, dostanú sa tam, kam chcú za cenu niekedy aj 15 až 20 eur a až neskôr z rozhovoru s inými ludmi zistia, že boli okradnutí. Mne sa to ešte nestalo, ale dnes sa o to jeden taxikár pokúsil.

Nikdy som sa predtým nezamyslel, čo musí prežívat taký imigrant, až kým som sa nestal svedkom toho, ako jednu takú skupinu zadržali na hraniciach. Sedel som vo vlaku a do kupé si prisadla jedna zvláštne sa chovajúca rodinka.

V diskusiách na internete ale aj naživo som sa stretol s ludmi, ktorí nadávajú na všetko, čo sa týka Slovenska. Na politikov, na súčasnú situáciu, v ktorej sa krajina nachádza, jednoducho na celé Slovensko. Nie je neobvyklé sa stretnúť s vyjadrením, že pri prvej možnosti vypadnúť z tejto krajiny, by išli bez váhania.

Ked som šiel na Vianoce domov po roku strávenom v Portugalsku, bol som nadšený aj z toho, že ludia tam hovoria po slovensky. Len čo som nastúpil do autobusu na letisku vo Viedni a počul slovenčinu, pocítil som radost z návratu.

Vyskúšal som ovocie, o ktorom som predtým nevedel, že existuje, kúpil som si na ulici DVD s filmom, čínsku malbu, za ktorú som zasa preplatil, navštívil som trh s hodvábom, kde som kúpil pyžamo, za ktoré som tiež dal privela.

Strávil som osem nádherných dní v Pekingu. Bol som z toho tak nadšený, že sa mi mohlo stat čokolvek a nepokazilo by mi to radost z návštevy tejto krajiny. A stalo sa toho dost.

Žijem vyše dva roky v Lisabone. Doktorandské štúdium, noví ludia, nové zážitky, nové skúsenosti. To je môj osud v tejto krajine. Co presne pre mna znamená Lisabon?

Dohodli sme sa dvaja ludia, že si spravíme túru zo Sintry (Portugalsko) do Cabo da Roca, co je najzápadnejší bod kontinentálnej Európy, píšem kontinentálnej, pretože ešte existuje ostrov, ktorý je západnejšie. Znamenalo to teda približne 20 Km.

Dnes, v Portugalsku, 14:20 GMT (15:20 na Slovensku) som pocítil prvýkrát v živote zemetrasenie. Ani som si nebol istý, ci to bolo zemetrasenie, lebo to trvalo len pár sekúnd a nikdy som to predtým nezažil, ale cítili to všetci. V správach na internete som našiel clánok, kde je uvedené, že išlo o zemetrasenie so silou 5.4 stupna Richterovej stupnice, co ma dost prekvapilo.