S kamarátom Čechom, prezývaným Plž, sme sa vybrali k oceánu. Keď sa povie, že ideme k oceánu či k moru, väčšina ľudí si predstaví slnkom zaliatu pláž niekde na kraji prímorského mestečka. Plž pozná ale lepšie miesta. Miesta, kde sa nedá dostať autom a preto sa tam normálni Portugalci nevyskytujú.

Lisabon je samozrejme aj o ľuďoch. Niekedy ma štvú a niekedy vedia byť strašne milí. Podľa mňa je zaujímavejšie sledovať ľudí ako staré budovy okolo. Nafotil som niekoľko fotiek Lisabončanov v akcii. Tú jedinú fotku, kde objektom nie je človek, som dal hneď na začiatok.

O pláži Guincho (ginšu) som už písal. Bolo to miesto, kde som prvýkrát v živote videl toľko vody pokope. Rád sa tam vraciam. Fascinuje ma tá sila a energia oceánu. Vyvoláva to vo mne zvláštny rešpekt. A vždy tam nájdem niečo nové. Dnes dokonca veci, ktoré by som na pláži a útesoch pri nej nečakal.

Hoci niektorí domorodci v krajine portugalskej ma odhovárali od môjho cestovateľského plánu, nedal som sa. Takmer nikto nedokázal pochopiť, že chcem stráviť víkend na bicykli a spať vonku pod hviezdami. Aj mi trochu nahnali strach, hoci ten ma aspoň viedol k opatrnosti.

Rozhodol som sa zdokumentovať, ako vyzerá prvá hodina môjho dňa. Náhodou to je zaujímavé, pretože každý deň pri ceste na univerzitu musím prechádzať okolo zaujímavých miest. Pomôže vám to vidieť, ako žijú niektorí Portugalci. Zdôrazňujem niektorí, nie všetci.

Hoci nemám určenú žiadnu pracovnú dobu, chodím do kancelárie skoro ráno. Mám rád ten čas tesne pred východom slnka, keď je na uliciach minimum dopravy a počuť čvirikanie vtákov, keď som v takmer prázdnom autobuse, kde sa čerstvo prebudení ľudia naprázdno pozerajú pred seba a ich myšlienkové pochody ešte len začínajú štartovať.

Za vyše tri roky v Lisabone som vymenil päť bytov. Tento posledný konečne spĺňa moje požiadavky, ktoré sa postupne vyvíjali. Keď sa ale pani z realitnej kancelárie snažila o tom byte rozprávať, hneď som ho odmietol, lebo nemal úplne vybavenú kuchyňu.

Je až zaujímavé ako často sa stretávam v autobusoch mestskej hromadnej dopravy s hádkami medzi Portugalcami. Veľakrát sa zabáva celý autobus na konflikte dvoch cestujúcich. Tento krát to dospelo až k fyzickému kontaktu. Bojoval starší pán so ženou stredného veku.

Pri prenajímaní si bytu treba v Portugalsku, tak ako aj v iných krajinách, zaplatiť na začiatku dvojnásobnú až trojnásobnú čiastku. Čiže jedno či dve nájomné naraz a depozit, ktorý sa vráti tým, že v posledný mesiac pobytu sa neplatí alebo sa vráti po skontrolovaní bytu.

Asi pred dvoma rokmi mi jeden z kolegov rozprával, že jeho otec pred mnohými rokmi zažil sneženie v Lisabone. Dnes poobede sa to isté podarilo zažiť aj jeho synovi. V Lisabone snežilo. Ešte pred obedom bolo 6 až 8 stupňov. Okolo tretej poobede teplota klesla na 0 až 1 stupeň a krátko na to začali padať prvé vločky.

Myslel som si, že viac o zážitkoch z darovaní krvi už písať nebudem môcť, lebo procedúra je vždy tá istá, ale našťastie sú tam vždy iní ľudia a zakaždým sa stane niečo zaujímavé. Ako vždy aj dnes sa to začalo dokladovaním dokladov na recepcii. Krv som v Lisabone daroval štyrikrát, ale ešte stále nemám kartičku darcu.

Ten stres nemal nič spoločného s faktom, že bol piatok trinásteho, len som prežil deň, keď som bol na jeho konci rád, že už viac nemusím. Rozhodol som sa, že chcem žiť sám a nedeliť sa o byt s nikým, nebaví ma stále hľadať niekoho nového do voľnej izby. Začal som sa teda pozerať po novom ubytovaní.

Každý rok pred Vianocami sú dôležité ulice v Lisabone vyzdobené vianočnými svetlami. Väčšinou len jednou farbou, čo tomu dodáva podľa môjho názoru ešte vianočnejšiu náladu. Niektoré ulice sú lepšie a niektorým sa to veľmi nehodí, ale pozitívne je, že každá ma iný tvar svetiel.

Vždy som chcel navštíviť zoologickú záhradu v Lisabone, ale nikdy som nemal s kým. Čakal som s tým tri roky a nakoniec som tam bol pozvaný. Bol to nádherný, slnečný a teplý deň presne týždeň pred Vianocami. Jeden z mojich posledných dní tohto roka v Lisabone.

Snažím sa vyhýbať zovšeobecňovaniu a pripisovaniu istých vlastností celému národu, ale pokojne si môžeme priznať, že medzi jednotlivými národmi existujú isté rozdiely. A ak nejako definujem celý národ, je len prirodzené, že nemám na mysli všetkých do jedného.

Začiatkom septembra som chcel ísť na najvyšší vrch Portugalska v Serra da Estrela. Kolegovia Portugalci ma však od toho odhovorili argumentom, že tam mám ísť v zime, pretože vtedy tam bude sneh. Bol som tam včera a vážne som predtým pochyboval, že nejaký sneh uvidím.

Keď som vtedy vošiel do pobočky pošty v Lisabone, ešte som netušil, že idem zažiť niečo strašné. Niečo tak šokujúce, čo by som od vedúcej pošty nikdy neočakával. Skončilo to hádkou, kričali sme po sebe na celú poštu a ja som odišiel sklamaný, nahnevaný a nevybavený.

Vracal som sa domov, kráčal som schodmi k môjmu bytu s bicyklom na pleci. Bývam na druhom poschodí a na prvom som si všimol pootvorené dvere. Zaniesol som si bicykel domov a vrátil som sa zazvoniť im na zvonček. Čakal som, že budú doma a dvere si nechali otvorené úmyselne, alebo len zabudli zavrieť.

Juhoeurópania sú povestní svojím relaxačným prístupom k životu. Veci u nich trvajú dlhšie a vôbec im to nevadí. Pokojne si počkajú. Žijem s nimi vyše tri roky, podobné príhody som zažil veľakrát a postupne sa učím umeniu pokojného čakania. Ešte pár rokov ale potrebujem.

Na internete som našiel akúsi zoznámenia chtivú Portugalku, oslovil ju a popísali sme si niečo cez Messenger. Stačilo mi a už som jej potom nenapísal. Až raz v tú správnu náladu som sa jej ozval znova. Z predchádzajúceho rozhovoru som si pamätal, že rada chodieva do kina a rovno sa jej spýtal, či chce ísť.

Uvedomujem si, že sú isté veci, ktoré nemôžem pričítať celému národu len preto, že sa mi to stalo pri niekoľkých ľuďoch, hoci by ma to neprekvapilo. Preto len vyrozprávam dva príbehy, kedy dve úplne rôzne osoby nedokázali pochopiť jednoduchý princíp vzťahu kupujúci - predávajúci.

Vybrali sme sa na výlet do Coimbri, univerzitného mesta vzdialeného od Lisabonu približne 200 km. To čo sme však stretli cestou bolo nakoniec omnoho lepšie ako mesto samotné. Popri cestách je mnoho hnedých informačných tabúl, ktoré upozorňujú na zaujímavé miesta v blízkom okolí. Takýmto spôsobom sme objavili dve nádherné jaskyne.

Čakal som už znova vyše štyridsať minút na autobusovej zastávke, odkiaľ mal príslušný autobus len vychádzať na svoju trasu. Nemal preto dôvod meškať, ale zjavne sa šofér rozhodol, že si dá s kolegom kávičku a potom pôjdu obidvaja naraz. Mne to už ale nevadí, naučil som sa to vychutnávať.

Prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič strávil v Portugalsku tri dni v záujme posilnenia obchodných vzťahov medzi našimi krajinami. Jedným z bodov jeho programu bolo aj otvorenie výstavy fotografa menom Ladislav Struhár. Kde sme mali možnosť sa s prezidentom krátko porozprávať aj my, Slováci žijúci v Portugalsku.

Vstávam pred východom slnka, ešte za tmy. Zapnem počítač a píšem si s kamarátom zo Slovenska. Hovorím mu, že tu je pekná hmla a aké výnimočné to je v Lisabone. Dodávam, že ten cintorín oproti môjmu domu musí byť teraz dobrý objekt na fotografovanie.