Niektorí jedinci si všimli, že som sa v poslednom roku akosi odmlčal, či čo. Na blog som nič nepridal a neukázal som sa ani online na messengeroch. Dostal som niekoľko emailov s požiadavkou na status-report a dokonca aj dva telefonáty. Mimochodom, toto je stý článok na mojom blogu.

Vybrali sme sa, ja a Dávid, za zatmením mesiaca k oceánu pod útesy pri národnom parku Serra da Arrábida južne od Lisabonu. Predpoveď počasia sľubovala muito nublado, čiže veľmi zamračené po slovensky. Ráno to tak aj vyzeralo a tak som začal výlet s presvedčením, že žiadne zatmenie neuvidím.

Už viackrát som mal problém s mojím občianskym, pretože na ňom nemáme podpis. Raz dokonca aj preto, lebo vedúca pobočky pošty po dvadsiatich rokoch života v EÚ, nevedela, že sa v nej dá cestovať aj na občiansky preukaz. Tvrdila mi, že aj ona potrebuje na cestu do Španielska cestovný pas.

V sobotu ráno som vstal pred ôsmou. Vonku boli tri stupne, vnútri sedem. Obliekol som si teplý župan a šiel do kúpeľne. Voda netiekla. Spomenul som si na predchádzajúci deň, keď som krátko po polnoci pri príchode do domu pred výťahmi musel prekonať chodbu plnú vody.

Vždy som rád chodieval autobusmi mestskej hromadnej dopravy v Lisabone, lebo nielen že sa tam dajú pozorovať obyčajní Portugalci, ale sa tam často aj niečo zaujímavé stávalo. Presedlal som však na metro, ktoré chodí pravidelnejšie. Prestalo ma baviť čakať niekedy štyridsať minút na autobus.

Svoj posledný týždeň vianočného voľna som strávil v najzápadnejšom meste Českej Republiky. Na druhý deň po príchode zo Slovenska sme zašli do neďalekého Chebu kúpiť lístok na vlak do Norimbergu, odkiaľ som mal letieť do Lisabonu s prestupom na Palma de Mallorca.

Stál som v rade pri pokladni v potravinách. Mal som pred sebou štyri ženy. Prvé dve mali len malý nákup, tie ďalšie mali spoločne naložený vozík až po vrch. Už keď som sa za ne zaradil, sa na mňa jedna z nich pozrela a som si myslel, že ma s mojím keksíkom a mliekom ide pustiť dopredu, ale nespravila tak.

Plža som počkal ráno pred prístavom, kde sme mali nastúpiť na loď, ktorá nás odvezie na druhú stranu rieky. Kúpili sme si lístky a pri snahe prejsť strojmi, ktoré uvoľňovali priechod len po strčení lístka do príslušného otvoru, sme musel čakať, kým sa skupina ľudí zorientuje.

S Plžom som bol dohodnutý na stretnutí v Sesimbre, kde som sa dostal za hodinu autobusom. Po príchode do mesta som mal trištvrte hodinu na nájdenie prístavu Porto de Abrigo, kde ma mal čakať po jeho doobedňajšom potápaní sa. Za necelú štvrť hodinu som ho našiel v reštaurácii pri prístave.

Kamarátka Španielka a jej manžel Portugalec, žijúci v Madride, prišli do Lisabonu pokrstiť ich mesiac a pol čerstvého Tiaga. Ráno som vstal skorej, ako si to naplánoval môj budík a hoci som sa snažil robiť všetko pomaly, pred kostolom som sa ocitol hodinu a pol pred začiatkom.

Kúpili sme si lístky na World Trade Center s Nicholas Cageom. Nič lepšie nebolo na výber ani vo veľkom kine s pätnástimi sálami v španielskom obchodnom centre El Corte Inglés. Pol hodinu pred začiatkom vysielania sme dostali lístky už len do štvrtého radu na kraji v sále pre stoštyridsať divákov.

Štyri pätiny obyvateľstva v Portugalsku žije na pobreží s atlantickým oceánom. Núti to človeka predpokladať, že vnútrozemie bude zanedbané, ale už dávno som presvedčený, že mestá aj na hranici so Španielskom sú nádherné. Už len tá história, ktorou si prešli, im tú krásu zaručuje.

Serra da Estrela, najvyšší bod kontinentálneho Portugalska, 1993 metrov nad morom. Podľa posledného merania je to síce len 1991 metrov, ale mimo odbornej verejnosti sa to neujalo. Keby to bolo o dva metre viacej, určite by sa už prepisovali učebnice. Prvýkrát som tam bol v zime v zúfalom stave z nedostatku snehu.

Okolnosti ma po druhýkrát doviedli na ostrov Berlenga 11 km od pobrežia stredného Portugalska. Stále to je najkrajšie miesto, ktoré som v živote navštívil a preto som bol rád, že sa tam môžem pozrieť ešte raz. Prvýkrát som tam šiel úplne sám, keďže ma tak cestovať baví.

Dnešným dňom som počet darovaní krvi v Portugalsku vyrovnal s počtom darovaní na Slovensku. Spolu som daroval krv desaťkrát. Čiže, keď sa vrátim na Slovensko a nejako im dokážem, že som daroval krv aj v zahraničí, mám nárok na bronzovú jánskeho plaketu.

Bola sobota ráno. Išiel som zo školy na nákup potravín, lebo školská jedáleň bola zavretá. Cestou som videl starú pani s barlou, ako v každej ruke nesie dve plné igelitové tašky. Vždy, keď pred seba posunula svoju barličku, tašky hojdajúce sa na jej ruke do nej udierali.

V Portugalsku som si už tak krásne pobehal po úradoch. Keby som mal opísať všetky byrokratické príhody, ktoré sa mi stali, bolo by to na niekoľko strán. Popíšem teda tú najčerstvejšiu príhodu z dnešného dňa, keď som pomáhal jednej Slovenke si vybaviť fiškálne číslo, aby chudiatko mohla platiť dane.

Po dlhom čase, keď je na Slovensku pekné počasie, v Portugalsku začalo pršať. Vymenil som teda bicykel za metro. Už vo vstupnej hale kráčajúc po horizontálnom eskalátore som prechádzal okolo skupinky štyroch Portugalcov vo veku, keď si potrebujú navzájom dokazovať, kto je väčší frikulín (free, cool, in).

Dostal som pozvánku na recepciu organizovanú u veľvyslanca. Pôvodne som si myslel, že to je stretnutie Slovákov, ktoré sa u neho robievalo každý rok. Že to je normálna vážna recepcia s miestnou smotánkou, som si neuvedomil ani pri pohľade na množstvo policajtov pri vchode.

O Algarve som mal vždy takú predstavu, že to je turistické miesto, ktoré nestojí za to, aby som tam chodil viackrát. Preto keď som dostal ponuku sa tam nechať dopraviť na víkend, som sa netešil na more a útesy obsadené turistami, ale plánoval som preskúmať históriu miest, do ktorých sa dostanem.

V roku 1770 anglický kapitán James Cook zmapoval austrálske východné pobrežie a prehlásil ho vtedy za územie Anglicka. V rovnakej oblasti bola objavená aj stroskotaná portugalská loď so šestnásteho storočia. Boli tam pred ním teda Portugalci?

Chcel som sa zúčastniť volieb, ale kvôli nedorozumeniu nemôžem. V septembri minulého roku som sa dozvedel, že mám možnosť voliť poštou zo zahraničia. Našiel som si príslušný zákon, ktorý o tom hovorí, preštudoval som si časť, ktorá sa týkala mňa a postupoval podľa toho.

Už som predtým našiel vykradnutý byt mojich susedov a nahlásil to na polícii, teraz som našiel kľúč od auta a šiel s ním na políciu. Prechádzal som si na bicykli svojich 8 km na univerzitu a v jednej dopravou menej postihnutej ulici som si pri zaparkovaných autách všimol na zemi ležiaci kľúč od auta.

Hoci som ešte agnostik, čiže sa nehlásim k žiadnemu náboženstvu, jeden veriaci vo mne vyvolal záujem o miesto, kde sa trom deťom zjavila Panna Mária. Ďalší veriaci kamarát ma od toho odhováral, že vraj budem sklamaný, ale pre mňa je dôležitejšia tá cesta, takže som sklamaný byť nemohol.

Samote sa niekedy nedá vyhnúť, hlavne keď niekto príde do cudziny, kde nikoho nepozná a nikoho si so sebou nedotiahne. V mojom prípade to bol niekoľkoročný proces, kým som sa s tým skutočne zmieril. No aj tak mi to nejaká udalosť dá občas pocítiť a vtedy mi je smutno.